Na ustajnenie československého vlčiaka nie sú nutné žiadne špeciálne podmienky. Československý vlčiak žije celoročne vo vonkajšom prostredí — v koterci, výbehu, ale aj v byte. Avšak musí mať  pravidelný kontakt s majiteľom a ostatnými členmi rodiny. Jednými z mála nevýhod chovať československého vlčiaka v byte je pĺznutie a u niektorých pováh demolačné sklony v neprítomnosti majiteľa. Čo sa týka kotercov a výbehov, je dobré mať tieto miesta zabezpečené vyšším plotom, kvôli možným útekom.
Srsť u tohto plemena je bezproblémová. Československého vlčiaka nestriháme, okrem výstav alebo vyváľania sa v blate nie je nutné ani kúpanie, nakoľko naše národné plemeno má samočistiacu srsť. Srsť má prirodzenú vôňu, nezapácha, ani keď je pes mokrý.
Československého vlčiaka je vhodné raz do mesiaca prečesať kefou na odstránenie pĺznucich chlpov, ale prečesanie je pre psa aj príjemnou masážou. Väčší dôraz na starostlivosť o srsť kladieme v čase zbavovania sa podsady po zime, avšak srsť sa môže vymeniť aj dva razy v roku. Pĺznutie podsady je často radikálne, v krátkom čase vypĺzne nielen podsada, ale sa vymení aj krycia srsť. V tomto období je vhodné psa česať každý deň, aby sa zbytočne neškriabal.
Počas leta má pes kratučkú srsť bez podsady, jedine na golieri a krku má dlhšie chlpy, avšak nie veľmi husté. Suchá, tvrdá, alebo lámavá srsť môže byť reakciou na nekvalitnú, alebo nevhodnú stravu.

Československý vlčiak nepatrí k najčastej­ším pacientom veterinárov. Jedným z hlavných cieľov šľachtenia tohto plemena bolo práve vytvoriť zdravé a odolné plemeno. Nemožno však tvrdiť, že čas od času sa okrem vlčie­ho dedičstva neprejaví aj dedičstvo nemec­kého ovčiaka, a preto vylúčiť nemožno žiadnu zdravotnú komplikáciu. V zdraví svoju rolu zohráva aj tzv. „inbrídingová depresia“, ktorá sa prejavuje u všetkých čistokrvných plemien a súvisí s obmedzenou genetickou variabilitou plemena- inak povedané obmedzeným kolotočom génov, a teda aj bližšou, či vzdialenejšou príbuzenskou plemenitbou. Inbrídingová depresia sa prejavuje najmä poruchami imunity, z ktorých pramenia zasa iné ochorenia a životaschopnosť potomstva, ale aj poruchami plodnosti. Je však otázne, do akej miery zdravotné problémy súvisia s inbrídingovou depresiou, a do akej miery zasa vonkajšie vplyvy, ako sú zmeny vo výživových trendoch, ale aj celkové zmeny v životnom prostredí. Je však dôležité zdôrazniť, že československý vlčiak stále patrí medzi zdravšie plemená, neprešľachtené. Nemávajú problémy s dýchaním, rázštepmi, patelami, ani s pohybovým aparátom. Len zriedka sa vyskytne srdcová vada.

Priemerne sa vlčiak dožíva 12 — 16 rokov, a aj v pokro­čilejšom veku je pomerne vitálny. Alergie sú pri tomto plemene výnimočné. Suč­ky sú všeobecne dobrými a starostlivými matkami so silnými materinskými pudmi. Hárajú väčšinou iba raz do roka, zato si však toto obdobie rady predĺžia. Pôrod taktiež býva bezproblémový. Snahou cho­vateľov je využiť všetky dostupné metódy testovania na neustále zlepšovanie celkové­ho zdravia plemena. Je žiadúce, aby chov­né páry boli testované nielen na dyspláziu, ale aj na degeneratívnu myelopatiu a dwarfizmus (ktoré sú pre uchovnenie na Slovensku povinné), ktoré taktiež patria k dedičstvu po nemec­kých ovčiakoch. Prenášač týchto ochore­ní nimi nie je nijako postihnutý, a vôbec sa u neho ochorenie neprejavuje. Nie je preto žiaduce vylučovať prenášačov z chovu, ale správne kombinovať chovné páry tak, aby sa ochorenia neprejavili u šteniat spojením dvoch prenášačov.