História

Československý vlčiak ako plemeno patrí k najmladším plemenám vôbec, a jeho his­tóriu ešte dnes píšu práve všetci majitelia a chovatelia pod záštitou FCI. To, čo dnes poznáme ako plemeno s pomerne ustále­nými exteriérovými a povahovými vlast­nosťami, začalo v 50. rokoch minulého storočia ako experiment Československej armády. Jeho účelom bolo overenie si prí­nosu prilievania krvi karpatského vlka na dosiahnutie zvýšenia odolnosti, vytrva­losti a zlepšenia zdravotného stavu ne­meckého ovčiaka s cieľom lepšej ochra­ny našich štátnych hraníc.

Na foto: vlk Šarik

Cieľom spočiatku nebolo vytvoriť nové plemeno, ale vyšperkovať vlastnosti nemeckého ovčiaka. Krížence a ich ďalšie generácie boli preto podrobované pozo­rovaniam a boli analyzované ich pred­poklady k výcviku, či väzby na človeka a ostatných psov. V rokoch 1964 — 1965 boli zverejnené prvé výsledky experimen­tu a v tejto dobe sa začala zhmotňovať aj myšlienka využitia krížencov na založenie samostatného nového plemena. Tieto krí­žence totiž dosahovali pozoruhodné výko­ny pri vytrvalostnom behu, mali výrazne lepší čuch a sluch, lepšie orientačné schop­nosti, predpoklady na prácu za šera a v no­ci, vysokú odolnosť voči výkyvom počasia  a lepšie predpoklady na zdravie pri práci v záťaži. Myšlienka nového plemena sa ale u chovateľov nemeckého ovčiaka s poro­zumením nestretla. Ich negatívne reakcie sťažovali aj snahu o uznanie nového ple­mena. Žiadosti o registrá­ciu plemena boli opakovane zamietnuté v ro­koch 1970 a 1976, hoci v tom období bolo v ozbrojených zložkách a v rukách civil­ných chovateľov už viac ako 150 jedincov.

Na foto: jeden z vrhov Šarika

V 70. rokoch minulého storočia sa všetok chov presunul na slovenskú stra­nu hraníc, do chovateľskej stanice Pohraničná stráž Malacky, pod vedením mjr. Františka Rosíka. V českej časti Československa, bol projekt zastavený a chov zlikvidovaný. Niektoré jedince ostali v rukách civilistov, ale bez ďalšieho riadenia chovu. Nastalo 10-ročné obdobie, kedy sa chovalo iba na Slovensku a všetky ďalšie psy v českom chove v 80. rokoch boli dovezené zo Slovenska. V roku 1982 bolo plemeno československý vlčiak uznané ako národné plemeno vtedajším Federálnym výborom chovateľských zvä­zov ČSSR. V tom istom roku v Brne bol založený Klub chovateľov československé­ho vlčiaka s pobočkami v Prahe a Bratisla­ve. Slovenská pobočka disponovala väčšou časťou chovných zvierat a mala aj niekoľ­konásobne viac členov. V roku 1989 v Helsinkách bolo plemeno uznané aj medzinárodne zo stra­ny FCI, keď bol schválený jeho štandard. Po desiatich rokoch bolo nutné plemeno znovu obhájiť, čo sa podarilo. Vďaka vyššej aktivite slovenskej pobočky klubu a širšej chovateľskej základni ostalo ple­meno po rozdelení Československa pod patronátom Slovenska a patrí medzi naše štyri národné plemená.

 

Na foto: potomok Šarika

 

Slovenský patronát nad plemenom

V súvislosti s históriou plemena, vznikajú často v diskusiách spory o tom, ktorá krajina sa po rozdelení Československa dá považovať za kolísku plemena. Preto je dôležité si ujasniť pojmy. Pán Hartl je otcom projektu a priviedol na svet krížence v Česku. Vojenský experiment prilievania vlčej krvi do nemeckého ovčiaka mal však pôvodne slúžiť na revitalizáciu nemeckého ovčiaka a nie na vznik nového plemena. Za vznik krížencov nesie p. Hartl nezastupiteľnú a jedinečnú zásluhu. Niečo iné je ale pojem plemeno, kedy vznikalo a z čoho vznikalo, a kde bola chovateľská základňa v čase uznania plemena. Aj dnes sa bežne mixujú nemecké ovčiaky s belgickými pre armádne a policajne účely, taktiež za účelom zlepšenia vlastností nemeckého ovčiaka. Krížence sa evidujú a to po celom svete, vrátane ČR a SR. Ak sa zajtra rozhodnú napríklad Francúzi, že začnú pracovať na uznaní týchto mixov ako nového plemena, prejdú si tú strastiplnú cestu, preukážu jeho čistotu niekoľko generácií dozadu a jeho udržateľnosť a životaschopnosť, majú šancu, že im po pár rokoch plemeno uznajú. V tom prípade uznajú ako krajinu pôvodu plemena a aj patronát Francúzsku, pretože tam vznikla iniciatíva, tam bola preukázaná genetická základňa a to bez ohľadu na to, že krížence sú všade vo svete, aj v SR či ČR, a že BO je z Belgicka a NO z Nemecka. V Českej republike, medzi rokmi 1971 a 1981 sa nenarodil ani jeden vrh krížencov NO a vlka. Následne si chovatelia začali privážať šteňatá iba zo Slovenska. Ak preto hovoríme o plemene v čase jeho uznania, vzniklo v slovenskej časti Československa, z iniciatívy Slovákov. Samozrejme, vďaka patrí aj množstvu chovateľských armádnych, aj civilných osobností z oboch strán hranice. V Malackách slúžili Česi, a v Libějovicích zasa aj Slováci. Ak sa máme vyhnúť neustálemu doťahovaniu, je nutné rozlišovať medzi krížencami a medzi plemenom. Ak to máme zhrnúť, bez p. Hartla by neboli krížence, bez p. Rosíka by nebolo plemeno. V pohraničnej stráži sa krížilo viacero plemien a prebiehalo viacero experimentov. Do služby sa zaraďoval novofundlandský pes, bradáč, rotvajler, ale aj kríženci dobermana, nemeckej dogy a boxera a viacero iných. Všetky tieto experimenty však zlyhali a boli ukončené. Ukončený bol aj experiment kríženia nemeckého ovčiaka a vlka. Z experimentu sa ale stala láska a československý vlčiak ako jediný z projektov prežil a žije dodnes, na oboch stranách hranice bývalého Československa.

Na foto: Malacky, 1971-1974

Fotografie: Radek Lev

 

ODPORÚČAME:

Peter Nevolný: História vzniku plemena československý vlčiak (2017)

Jedinečná publikácia s uvedenými písomnosťami a fotografiami o začiatkoch nášho národného plemena. Sme hrdí, že sme sa na vydaní knihy mohli svojou troškou podieľať aj my.